Vdych a výdych: Vdychujem silu sedieť v prítomnosti svojich bolestí, ktoré si vyžadujú moju pozornosť. Vydychujem zdravo oplakané a metabolizované bolesti.

Otázka: Srdce moje, pripomeň mi, prosím, momenty, keď som ti nemohla dovoliť bolieť, lebo na to nebol čas, priestor ani sila. S ktorými zákutiami tvojho nekonečne hlbokého jaskynného systému som stratila kontakt? Môžeš mi ich, prosím, poslať po jednom, nech každému venujem láskavú pozornosť, ktorá im prináleží a s ktorou ich môžem znovu privítať do mojej pekne vysvietenej jaskynnej sústavy?

Požehnanie: (Polož si ruku na srdce, zľahka, vnímaj jeho tep.) Srdce moje dobré, hlboké, spoľahlivým rytmom posielaš život do celého tela – či je ti ľahko, či ťažko. Dnes ti žehnám. Pocíť teraz teplo a požehnanie cez moju dlaň. (Zopakuj viackrát počas dňa.)

Úvaha: Predstav si jaskyňu, napríklad tú našu Demänovskú. Niektoré časti sú sprístupnené a pekne vysvietené. Sú nádherné a radi ich chodíme obdivovať. Veľká časť je však nepreskúmaná a isto obsahuje neprebádané skvosty. Jaskynný systém nášho srdca je na tom podobne – dalo by sa povedať, že aj horšie, lebo sú v nás zákutia, nad ktorými iní vyriekli kliatby, a aj také, ktoré sme my sami poslali do vyhnanstva. Uzdravenie prichádza zakaždým, keď privedieme takúto vyhnanú/stratenú „ovcu“ späť, vystrojíme na jej počesť hostinu a celá naša vnútorná rodina ju znova privíta medzi seba.